Pani Anička sa pri spomienkach na jahody zatúlala do detstva. Rodičia kamsi odišli a ja so sestrou sme ostali samé doma. Chceli sme ich prekvapiť a ukázať, že sme už naozaj veľké slečny. Rozhodli sme sa teda, že upečieme koláč. Vzali sme múku, vajcia, cukor, mlieko aj zavárané jahody. Veď na tom predsa nemôže byť nič ťažké – s mamičkou sme to robili už toľkokrát.
Lenže raz bolo cesto príliš riedke, inokedy zas veľmi husté. A tak sme dookola prilievali mlieko a prisýpali múku. Až kým sme si nevšimli, že nám cesto začína padať na zem. Čo teraz? Rýchlo sme pozbierali, čo sa dalo, odniesli to sliepkam a uháňali drhnúť dlážku. Keď sa rodičia vracali domov, nechápali, prečo je pred naším domom toľko ľudí.
Nuž, museli to poriadne predýchať, keď zbadali naše sliepky – celé od cesta. A my? Stáli sme tam so slzami v očiach a so strachom, čo bude. Vypočuli sme si pár výchovných viet…
Nakoniec však všetko dobre dopadlo. Mamička jahodový koláč s nami upiekla ešte raz – tentoraz už správne.
Tento príbeh vznikol vďaka spolupráci so ZPS Náruč Prešov

