Som rodená Solivarčanka a k tejto časti Prešova mám dodnes silné puto.
Naša záhrada je pre mňa miestom spomienok, pokoja aj radosti. Kedysi, keď boli moje vnúčatá ešte malé, pomáhali mi starať sa o záhony, polievať rastliny a netrpezlivo čakali, kedy dozrejú ich obľúbené plody. Najväčšiu radosť mali zo zberu malín, čučoriedok i jahôd. Po zbere sme si spolu sadli do kuchyne a piekli voňavé koláče.
Na jednu príhodu nikdy nezabudnem. Moja vnučka sa raz tak veľmi ponáhľala na jahody, že sa rozhodla ísť za nimi na bicykli. V tej rýchlosti však stratila rovnováhu a spadla. Nahnevaná, že jej niečo stojí v ceste za milovanými jahodami, hodila bicykel do trávy a vyhŕkla: „Aký hlúpy bicykel!“ V tej chvíli sa vôbec nezamyslela nad tým, že to bola práve ona, kto ho riadil. Jej zamračenú tvár však netrvalo dlho rozjasniť. Stačilo pár sladkých jahôd a neskôr aj kúsok čerstvo upečeného jahodového koláča – a úsmev bol späť.
Aj vďaka takýmto malým momentom viem, že najkrajšie spomienky vznikajú z obyčajných dní keď sme spolu.
Tento príbeh vznikol vďaka spolupráci so ZPS Náruč Prešov

