Mičurinské záhrady

Pán Imrich si na „prešovské jahody“ spomína takto:

Ako deti sme na základnej škole pestovali zeleninu, zemiaky aj rôzne ovocie v takzvanej „Mičurinskej záhrade“. Bola to pre nás nielen povinnosť, ale aj dobrodružstvo. Z toho čo
sme dopestovali, nám v školskej kuchyni pripravovali chutné jedlá – a veru, všetko nám chutilo oveľa viac, keďže aj my sme priložili ruky dielu.

My chlapci sme sa striedali aj pri nočnom strážení záhrady. Brali sme to vážne, ale zároveň sme boli poriadni beťári. Neraz sme si navzájom vymýšľali rôzne huncútstva. Keď sme práve nemali službu, chodievali sme ostatným „strážnikom“ potajme pískať, šušťať v kríkoch alebo búchať paličkami, aby sme ich vystrašili. Bola to pre nás veľká zábava a vždy sme sa na tom dobre nasmiali.

Raz sme však mali službu my. Bola už poriadna tma, všade ticho, len občas bolo počuť zvuky nočnej prírody. Zrazu sme začuli šušťanie v kríkoch. Hneď sme si mysleli, že je to zase niektorý z kamarátov, ktorý si z nás chce vystreliť. Chvíľu sme počúvali, ale zvuk neprestával. Napriek tomu sme sa rozhodli, že sa pôjdeme pozrieť bližšie. Keď sme sa priblížili, zostali sme stáť ako prikovaní. Pred nami stála krásna srnka. Ako náhle nás zbadala, obratne zmizla v tme.
Na tento zážitok sme ešte dlho spomínali pri každom nočnom strážení.

Tento príbeh vznikol vďaka spolupráci so ZPS Náruč Prešov