Kytička za klobúkom

Pán Imro si pri  svojom rozprávaní o jahodách spomenul na svojho otecka.

Keď som bol malý chlapec, nebolo toľko sladkostí, skoro vôbec žiadne. S dobrotami sme sa zavše delili s ostanými deťmi. Všetko nám bolo dobré, nikto nepomyslel, aby sa nebodaj sťažoval na nejaké jedlo, alebo pochúťku. Ako malé deti sme vykukovali každý deň či nejde otecko do lesa. Chodil tam často a my sme netrpezlivo čakali na jeho návrat. Snažili sme sa zahrať aj pomôcť mamičke, no naše oči sa stále upierali k bránke. Nič nenahradilo radosť keď sme zbadali oteckovu postavu v diaľke. Keď podišiel bližšie, dal si dole klobúk, za ktorým mal vloženú kytičku lesných jahôd. Vôbec nevadilo, že sa nám ušlo len zopár, kytička bola symbolom jeho dobroty a láskavosti.

Tento príbeh vznikol vďaka spolupráci so ZPS Náruč Prešov